Aj cez veľký rast chceme zostať predovšetkým rodinnou firmou

Zrod Gumexu nesprevádzala prevratná myšlienka ani raketový štart, skôr neistota, odriekanie a snaha o porozumenie potrebám zákazníkov. Hoci z obáv o budúcnosť svojich najbližších od vstupu do firmy skôr odrádzal, silnú podporu rodiny cíti dodnes „Keby bolo po mojom, sme ďalej v garáži JRD alebo najskôr vôbec," hovorí pokorne zakladateľ spoločnosti a finančný riaditeľ Ján Sedláček a v debate o spoločnom podnikaní niekoľkokrát zaznieva slovo symbióza. „Aké vzťahy máme medzi sebou, taký prístup môžu očakávať aj naši zamestnanci a zákazníci.“ 

Pán Sedláček, riešili ste v začiatkoch situáciu na trhu, konkurenciu, obchodné príležitosti?
Absolútne som nič také neskúmal. V Řempu som sa po veľmi krušných začiatkoch prepracoval na vedúceho skladu niekoľkých stredísk, kde sa obchodovali protektorovacie zmesi. Vtedy mi Hynek Burda z Příbrami navrhol, nech to skúsim sám, tak sme to skúsili a štyria ľudia založili GUMEX. A konkurencia? Vždy je dobré trochu spolupracovať, republika je veľká, dokážeme sa tu uživiť všetci. 

Napadlo vám niekedy, že by GUMEX mohol byť takým kolosom?
V živote ma to nenapadlo. Pozvoľna pribúdalo práce, prvý z rodiny nastúpil syn Libor, za rok sa pridal syn Dušan a moja manželka. Museli ma prehovárať, aby som ich pribral do firmy, lebo ja som v životaschopnosť GUMEXU veľmi neveril. Ostatne keby som ho riadil sám, boli by sme stále zastrčení v garáži JRD, možno by sme ani neboli, alebo by sme predávali záplaty na bicykle či neviem čo. Ani vtedy sme poriadne nevedeli, čo budeme predávať, ten chcel to, ten ono. Ja som si obchod s gumou predtým len ľahko opozeral v Řempe a nápady prichádzali až v priebehu rokov.

Ako spätne vnímate najťažšie okamihy, urobil by ste dnes niečo inak?
Ťažkých okamihov bolo strašne veľa, vrátane samotného založenia. Pamätám si, keď som išiel prvýkrát do práce, žalúdok som mal až v krku a bolo mi zle zo strachu, ako všetko dopadne. Každá skúsenosť je ale na nezaplatenie a hlavne to, čo sa stalo, už sa nedá nikdy vrátiť ... V ťažkých chvíľach som si vždy hovoril: "Bože, Janku, čo si to spôsobil?" Ale za tú dobu sa človek naučí, že väčšina problémov sa dá riešiť.

Čelili ste aj ekonomickým krízam, priniesli vám niečo pozitívne?
Každá situácia je vždy priaznivá, pretože ako hovorí známy ekonóm Tomáš Sedláček, ekonomika ide vo vlnách. Niekedy je v obchode potreba viac jedného tovaru, inokedy druhého. Spoznali sme, že je dobré najmä pre ekonomicky ťažšie obdobie mať širokú ponuku, čo najpružnejšie reagovať na potreby trhu a prispôsobovať služby zákazníkom. Sortiment sa nám postupne veľmi rozšíril, takže teraz zase naopak uvažujeme o stiahnutie určitých produktov. 

Čo sa u vás v GUMEXE za tie roky rozhodne nezmenilo?
Zo začiatku bolo veľa takých kaskadérov, pre ktorých slovo podnikať znamenalo okrádať, to som nenávidel. Odobrať tovar a nezaplatiť, to sa nám nikdy nestalo. Ani že by sme zaplatili až po lehote, nieto aby sme vôbec nezaplatili. Dali sme si do vienka poctivosť ako voči našim zákazníkom, voči zamestnancom, tak aj voči nám samým, a toho sa držíme dodnes. Stále sa snažíme vychádzať svojim zákazníkom v ústrety, aj keď je to potrebné na úkor menšej obete. To je naša mentalita a stalo sa, že ju niektorí trebárs nepochopili, s tými sme sa rozlúčili, ale ako ja hovorím, každá svadba sa nevydarí.

Vnímate dnešné podnikateľské prostredie ako priaznivejšie? 

Myslím, že začínajúce firmy to majú jednoduchšie, banky sa predháňajú ... Na druhej strane žiadna banka nerobí nič zadarmo, vždy požičiava preto, aby zarobila. V každom prostredí sa asi musí bojovať za to, aby ste v konkurencii obstáli. Rozhodne by som dnes zrušil všetky dotácie a to, čo diktuje EÚ, odporučil by som viac zachovať zdravý sedliacky rozum a určitú vlastnú suverenitu. Myslím, že keď niekto dostane veľa peňazí a nevie od koho, tak k nim má úplne iný vzťah, ako keď je sám zarobí.

V súvislosti s podnikaním hovoríte o uzavretom kruhu, čo tým máte na mysli? 
Vezmite si napríklad oblasť poľnohospodárstva, ak si dnes niektorí podnikatelia prenajímajú poľnohospodársku pôdu, ale zároveň k rastlinnej výrobe nepribrali živočíšnu, tak absolútne nemajú čo do tej pôdy vrátiť. Kvôli výnosu len pridávajú umelé hnojivá, to je katastrofa. Nemajú uzavretý ten pomyselný kruh. 

Ľudia dnes môžu vidieť prosperujúci podnik, málokto si asi predstaví tú drinu v začiatkoch a ťažobu zodpovednosti za osud firmy…
Na začiatku som v noci jazdieval do práce, aby som si dorobil, čo sa nestihlo. Aj počas dňa som si natiahol montérky, išiel rezať alebo vychystávať tovaru, baliť, nakladať ... Prvé roky sme si vyplácali tritisíc korún, aby sme prežili, až potom, až sa situácia trochu stabilizovala, sme si dávali päť tisíc, potom sedem tisíc a len po troche museli zvýšiť. Peniaze, ktoré sme zarobili, zostávali vo firme a vďaka tomu sa posúvame ďalej, pretože svoje peniaze si zhodnocujeme sami. 

Pocítil ste niekedy zášť či závisť voči podniku?
Kedysi mi jeden pracovník povedal, šéfe, vy ste za vodou. Za vodou ale nemôžete byť nikdy, navyše keby sme tie peniaze, ktoré sme my Sedláčci zarobili, nenechali tu v GUMEXE, tak by sme toto nikdy nevybudovali. My to „za vodou" máme čiastočne zaúverované, takže postupne pribúda majetok a snažíme sa, aby dlhy ubúdali, ale potom sa zas vezmú ďalšie úvery, je to nekonečný príbeh.

Spoločné podnikanie býva náročnou previerkou vzťahov, mnohé firmy sa rozpadli ...
GUMEX majú čiastočne vo svojich rukách moje deti už od roku 2000. Málokto rozumie tomu, prečo sa nám tak darí. Ešte než sme začali podnikať (a aj krátko potom), obrábali sme pole, pestovali zemiaky, obilie, zeleninu. Deti sa naučili pracovať, a peniaze za to, čo dokázali na tržnici predať, si postupne ukladali. Vtedy sa všetci naučili to najdôležitejšie, nezávidieť si. 
Snažíme sa, aby naša firma mala budúcnosť, a robíme to pre ďalšiu generáciu. Mladí, tzn. Dušan, Libor, Jana, to ťahajú dopredu, ja ich trochu brzdím, snažím sa ich usmerňovať. Vzájomne sa ale rešpektujeme a nikto vo firme nie sme viac, nech je to konateľ, riaditeľ, upratovačka, skladník alebo vodič, každý len máme iné zodpovednosti a ručíme niečím iným. Ktokoľvek tú môže povedať, ja zajtra končím, ale len nám tie dlhy a starosti zostanú. 

Vaše deti dali firme novú perspektívu, čomu ste sa naučil vy od nich?
Akúkoľvek prácu s technikou, ale napríklad aj riadenie firmy. Na rozdiel od svojich detí som u mnohých produktov necítil taký potenciál. Bránil som sa napríklad internetu, počítač som videl len dva mesiace predtým, ako sme ho kúpili do firmy. Neveril som jeho prínosu, a samozrejme som nemal pravdu. S internetom a novými programami sme zaznamenali obrovský rast vo všetkých smeroch. Technika nás nezaskočí, ale jednoznačne nám pomáha, umožňuje ľahšiu prácu aj väčší zisk. 

K prevádzke v Gumexu pričuchla už aj tretej generácie Sedláčků. Premýšľate, čo ďalej?
Pretože nás práca baví, priali by sme si tiež, aby v nej pokračovali aj naše ďalšie pokolenia, pre ktoré hlavne má budúcnosť firmy zmysel. Našťastie existujú nástroje, ktoré môžu rodinné firmy zachrániť pred budúcou katastrofou. Jedným z nich je rodinná ústava, v ktorej aj my máme definované pravidlá, za akých podmienok sa k nám vnúčatá môžu pridať. Na západnom trhu a možno aj u nás je dosť firiem, v ktorých druhá generácia neprežíva, nieto tretia ... A ja si veľmi prajem, aby sme vytvorili také prostredie, ktoré bude pre ďalšiu generáciu predovšetkým príležitostou pre rozvoj ich osobností aj našej firmy. 

Viete si predstaviť zasloúžené voľno, aké si doprajú iní?
Ja si koľkokrát hovorím, že by som mohol zlíznuť smotanu, ako je ten kolotoč dobre rozbehnutý. Ale práca ma baví, je to o vnútornom nastavení v človeku. Mal som teraz doma dvoch murárov, a keď som videl tú katastrofu v ich prístupe k práci, ich dochádzku, disciplínu, pracovné nasadenie, tak svoje žene hovorím, že máme v GUMEXE zlatých ľudí… 

Myslíte, že to vedia, dávate im to najavo?
Deti mi niekedy vyčítajú, že neviem chváliť, to je pravda. Ja keď nenadávám, tak to znamená, že chválim. Ale tým, že upozorňujem na chyby, tak zlepšujem prostredie - keď tú chybu urobíš, tak už ju druhýkrát nerob! Poviem to skrátka pred celým fórom, ako to vidím a cítim, dotyčný si potom dá viac pozor. Predtým sa jeden človek vždy pri vstupe do mojej kancelárie klepal, ale časom potom pochopil, že nie som strašiak, len mám rád poriadok. Dnes je u nás ten dotyčný 15 rokov a sme kamaráti. 
Človek len nesmie byť zákerný, pomstychtivý. Ja upozorním na chybu, ale za minútu o tom neviem a problém považujem za vyriešený. Potrebujem, aby tá vec bola dotiahnutá do konca, aby za nami zostala čistá práca, aby s ňou ten druhý mal čo najmenej ťažkostí. Neznášam storna, zvlášť keď sú následkom zbytočnej chyby, pretože to prináša problémy ďalším ľuďom v pracovnom procese. Jednoducho sa riadim heslom: Snaž sa nerobiť chyby, pretože tie prirobia prácu a starosti zase niekomu ďalšiemu. 

Čo by ste rád odkázal na záver?
V prvom rade by som rád poďakoval svojej manželke Eve, ktorá mi po celú dobu vytvárala mimoriadne zázemie, poskytovala obrovskú podporu a stála pri mnohých kľúčových rozhodnutiach v živote firmy. Ďalej samozrejme ďakujem svojim deťom a pracovníkom na všetkých pobočkách za to, že sa nám darí vytvárať výborné prostredie pre chod a budúcnosť firmy. 
Teším sa z toho, že sme v Ostrožská Novej Vsi pri cimbale oslávili 25. výročie existencie našej firmy spolu so zamestnancami i starými parťákmi, ktorí nám hrávali na firemných zabíjačkách. Pretože sme tu z Moravského Slovácka a radi spievame, aj na jubilejnú gumexovoú pieseň došlo. Recesia musí byť, humor je korenie života.